👒 Mgr. OĽGA DRAHOŠOVÁ

etnologička

ČO NEVIDÍME ZA OPONOU

Ochotnícke divadelné súbory na Slovensku vznikali v 19.storočí prevažne na podnet učiteľov a kňazov rovnako v mestách ako aj na vidieku. Pohnútkou pre ich vznik boli často aj predstavenia kočovných divadelných spoločností, prichádzajúcich zväčša z Moravy a Čiech, kde malo divadlo či už činoherné alebo bábkoherecké bohatú tradíciu. Ochotníci svoje predstavenia odohrávali v rozmanitých improvizovaných priestoroch, najčastejšie to však boli hostince a spoločenské priestory korporácií. Divadlo sa hralo najviac v zimnom období, na Vianoce, počas fašiangov a pred nástupom na letné prázdniny. Najväčší rozmach zaznamenalo ochotnícke divadelníctvo po rozpade monarchie v roku 1918.

História ochotníckeho divadla v Zohore sa začala písať ešte pred vznikom prvej československej republiky v roku 1913, kedy sa v obci hralo prvé po slovensky hovorené divadlo. Neskôr počas rokov prvej republiky vzniklo v obci viacero Spoločenských organizácií s rôznym zameraním a tu v rámci spolkového života začali vznikať a pôsobiť aj ochotnícke súbory. Vystúpenia ochotníkov sa realizovali na dvoch miestach: v sále v hostinci u Martina Cabadaja hrávali divadelné predstavenia príslušníci Sokola a Robotníckej telovýchovnej jednoty (RTJ) a v hostinci Vendelína Bertoviča sa stretávali Orly a členovia Katolíckej jednoty žien. Divadelníci mali svojich priaznivcov, ktorí radi navštevovali divadelné predstavenia a využívali tak príležitosť zabaviť sa, stráviť príjemne dlhý zimný čas alebo fašiangy v spoločnosti priateľov. Divadlo bolo často jediným a žiadaným kultúrnym podujatím v obci.

Ochotníci v Zohore siahali po osvedčených slovenských autoroch a ich hrách. Obľubu mali hry od Ferka Urbánka, Ivana Stodolu, Jána Palárika, Jozefa Hollého a i. Nebolo však zriedkavosťou, že autorom i režisérom hry bol niekto spomedzi členov súboru alebo niekto z dedinského spoločenstva, kto hru hercom sám ponúkol. Divadelné súbory spravidla nacvičili v roku 1-2 hry, ktoré mali premiéru na Vianoce a ďalšie reprízy po Novom roku a na jar. Prvé stretnutia hereckého kolektívu s režisérom a čítanie textov začínalo v jesenných mesiacoch. Nacvičovanie divadla v zimnom čase malo v prevažne roľníckom prostredí svoje opodstatnenie. Po zberových jesenných prácach nastal v dedinskom kolektíve relatívny pokoj až do jari a tak sa vytvoril vhodný priestor na pravidelné stretávanie sa, učenie textov a nacvičovanie. Divadlo malo od nepamäti svoj pôvab, svoje čaro a svoje tajomstvá. Divadlo to neboli len herci a ich repertoár, to bol zohraný tím nadšencov, kolektív pomocníkov a realizátorov jednotlivých predstavení počnúc režisérom, kulisárom, osvetľovačom, maskérom, šepkárom.

Všetci sa podieľali na úspechu predstavenia. Divadelné kostýmy si herci pripravovali svojpomocne, nápomocní boli dedinskí krajčíri a krajčírky alebo sa siahalo k vlastným zdrojom napr. ku krojom, k vlastnému sviatočnému odevu, k súčiastkam odevu už nenoseným a pod. Na niektoré predstavenia si herci kostýmy aj zapožičiavali z profesionálnych divadiel a ich požičovní. Kulisy k jednotlivým vystúpeniam pripravovali zruční majstri alebo študenti umeleckých škôl. ( V Zohore sa v súvislosti s divadlom spomína na kulisy, ktoré namaľoval vtedy ešte ako študent strednej umeleckej školy, zohorský rodák akademický maliar Albín Brunovský, pre hru Radúz a Mahulena. )
Len pre zaujímavosť uvádzame, že ochotníci sa zapájali aj do rôznych aktivít v obci. Ako príklad môžeme uviesť, že peniaze získané z dvoch divadelných predstavení v r. 1946-1948 venovali spolu so študentmi na postavenie kríža pri poľnej ceste vedúcej do Vysokej pri Morave. Kríž tam stojí dodnes a nesie názov „študentský kríž“.
Členovia divadelných súborov nacvičovali aj estrádne pásma, ktoré zabávali ľudí na tradičných plesoch a báloch. V Zohore sa obľube tešilo úsmevné pásmo tzv. „kukátka“, kde žartovnou formou v podobe piesne či rýmovanej básne alebo len krátkeho bonmotu boli podané (väčšinou mužmi spomedzi divadelných ochotníkov) a komentované rôzne udalosti z dedinského kolektívu, ktoré sa odohrali v priebehu roka a rezonovali v spoločnosti alebo si zobrali jednoducho na paškál niektorých ľudí v dedinskom kolektíve.

Kukátka boli žiadané a očakávané. Ľudia si ich radi vypočuli a dlho sa o nich ešte hovorilo. Obrazne povedané doznievali v spoločnosti až do nových „kukátek“. Patrilo k móresu, aby človek, spomenutý v „kukátkách“ či už v dobrom či v zlom svetle, pohostil autorov a interpretov priamo na zábave napr. fľašou vína.

História ochotníckeho divadla v Zohore mala zložitý vývoj. Za celú dobu vyše 100 rokov sa vystriedalo množstvo súborov, ktoré mali väčšiu či kratšiu trvácnosť, rovnako sa vo vedení vystriedalo mnoho režisérov a organizátorov s mimoriadnymi schopnosťami postaviť sa na čelo pestrej divadelnej skupiny .
Kontinuita ochotníctva však nebola prerušená ani počas 2.svetovej vojny. Aj počas nej divadlo žilo svojim životom. Po vojne sa vytvorili viaceré skupiny ochotníkov, ktoré pokračovali v tradícii divadelníctva. Divadelné predstavenia sa konali v osvetovej besede v bývalom hostinci u Cabadaja, kde bolo aj javisko. Boli tu vytvorené menšie klubové priestory, kde sa schádzali ochotníci na prvých čítacích skúškach a potom mohli plynule prejsť na javisko. Popri obecnom divadelnom súbore sa vyprofilovalo aj školské detské divadlo s bohatým repertoárom, ktoré tiež prispievalo svojimi predstaveniami ku kultúrnym ponukám v obci. Hry najčastejšie prezentovali ešte pred skončením školského roka pred prázdninami. Dokonca niektoré divadelné hry nacvičili a hrali samotní učitelia, prerástli rámec školy a stali sa celoobecnou záležitosťou.
V 70.rokoch 20.storočia začal svoju aktívnu činnosť folklórny krúžok, ktorý nacvičoval na spôsob divadelných predstavení rôzne celovečerné hrané pásma s využitím miestneho zvykoslovia či už rodinného alebo výročného s prezentáciou ľudového odevu a iných zvykoslovných artefaktov. Inými zoskupeniami boli kolektívy detí a mládeže, ktoré sa regrutovali v 90.rokoch v prostredí rímsko-katolíckej fary a kostola, nacvičovali vianočné príbehy a vystupovali s nimi počas Vianoc v kostole.
Po kratších prestávkach v tradícii ochotníctva sa vyprofiloval v Zohore a účinkuje tu už 20 rokov ochotnícky divadelný súbor s priliehavým názvom ŠÁCHOR. Úspešne ho vedie Zohorčan Andrej Lacko. Jeho základy boli položené už spomínanými vystúpeniami členov kresťanského spoločenstva mladých v miestnom kostole počas pôsobenia p. dekana Jozefa Slamku. Na ne nadviazali a jadro súboru vytvorili vlastne mladí ľudia, ktorí mali k sebe veľmi blízko názorovo i zameraním sa na trávenie voľného času.
My, čo žijeme na Záhorí, vieme, že šáchor (tŕstie) je húževnatá, nepoddajná rastlina, ktorá sa hojne vyskytuje v Zohore a na okolí a dokonca jedna verzia o vývoji názvu obce hovorí, že od slova šáchor je možno aj odvodený názov našej obce.
Rovnako húževnaté je aj osadenstvo súboru, ktoré sa pravidelne predstavuje zohorskému publiku rôznymi hrami z vlastnej produkcie alebo aj prevzatými predstaveniami.

Na tomto súbore je pozitívne, že repertoár má vo väčšej miere vlastný, pričom námety divadelných hier reflektujú spoločnosť, dedinskú societu s jej postojmi, kladmi i zápormi, s jej problémami, drobnými i väčšími krivdami, ale aj radosťami a nádejou. Devízou súboru je vlastná invencia pri tvorbe rekvizít, pri zhotovovaní kostýmov i kulís. Každé jedno nové predstavenie je netrpezlivo očakávané a pretože je kolektív rozsiahly, majú zabezpečenú aj návštevnosť zo strany rodinných príslušníkov, ale aj fanúšikov z radov občanov. Divadelné predstavenia sú úspešne reprízované aj v okolitých obciach a na prehliadkach amatérskych ochotníckych divadiel. Nadšenie, s akým tento súbor pracuje a pristupuje k naštudovaniam nových predstavení, je obdivuhodné.

Herci sú rodinne popreplietaní, hrajú rodičia i deti, starí rodičia a vnúčence, súrodenci, bratranci, sesternice. Kolektív je stále inovovaný, pretože mládež odchádza za štúdiom či prácou mimo bydliska, mnohí ľudia odchádzajú z dôvodu založenia si rodiny, z dôvodu presťahovania sa a pod. Záujemcov o tento druh sebarealizácie je však pomerne dosť, čo dáva nádej, že súbor bude kontinuálne pokračovať v tradícii ochotníckeho divadla v Zohore a len tak nezanikne. Je na mieste poznamenať, že v takomto kolektíve mladých zanietených ľudí vznikajú nielen priateľstvá, ale niekedy aj hlbší vzťah, končiaci manželstvom.
Významnou súčasťou kolektívu hercov je aj ženská spevácka zložka, ktorá ozvláštňuje predstavenia a robí ich pre divákov príťažlivejšími. ŠÁCHOR je aj dušou obchôdzok masiek a maskového sprievodu („mačkare“) po dedine počas končiaceho sa fašiangu a preberá už roky iniciatívu pri rozlúčke s fašiangovým veselením pri „pochovávaní basy“. V rámci cirkevného sviatku Božie telo sa zúčastňujú členovia tohto spolku oblečení do krojov na procesii po dedine. Na jesenné michalské hody počas 10. rokov organizovali ochotníci krojovaný sprievod a slávnosť na počesť ukončenia zberu úrody prinesením dožinkového venca do kostola. Novodobé zohorské tzv. „bučové (tekvicové) slávnosti“ sa taktiež nezaobišli bez aktívnej účasti členov ŠÁCHORU. Rovnako iniciatívne členovia účinkujú pri príchode Mikuláša do dediny, pri príprave obecného vianočného stromčeka pred kultúrnym domom, čím vytvárajú predovšetkým pre deti príjemnú atmosféru v predvianočnom čase. Ulica a priestranstvo pred kultúrnym domom tak vytvára priestor na bezprostredný kontakt hercov (najmä vtipne ladených postáv) s publikom, na vzájomnú interaktivitu, čo vždy nájde odozvu a kladné hodnotenie u prizerajúcich sa.

Herci a herečky idú obrazne povedané v každom predstavení na trh so svojou kožou, keď sa postavia pred náročného diváka s novo naštudovanou hrou a čakajú na reakcie. Odozvy bývajú rôzne a kritikov sa nájde vždy dosť. Práca v súboroch so zameraním na verejnú prezentáciu je veľmi náročná nielen na výkony, ale aj na technické a organizačné zabezpečenie. A združenie ochotníkov v Zohore to celkom dobre zvláda. Svedčia o tom aj dosiahnuté výsledky a úspechy na poli amatérskeho divadla.

Súbor ŠÁCHOR je okrem iného aj priekopníkom novej tradície v podobe festivalu ochotníckych divadiel nielen zo Slovenska, ale aj z Moravy a Čiech s názvom TRAKTÉR (po záhorácky lievik). Je to prehliadka amatérskych divadiel činoherných aj bábkohereckých na pôde Kultúrneho domu v Zohore.
Doteraz zorganizoval úspešne 4 ročníky. Podujatie sa stretáva s dobrým ohlasom u návštevníkov a je v obci zaradené medzi obľúbené ponuky kultúrneho diania. Okrem predstavení pre dospelých odohrajú vždy jednotlivé súbory aj sériu predstavení pre deti predškolského veku a aj pre školákov. Počas posledného ročníka v r. 2018 sa okrem predstavení uskutočnila v kultúrnom dome aj výstava Slovenský divadelný plagát po r. 1989, zorganizovaná spolu s Divadelným ústavom v Bratislave a v rámci Noci divadiel sa uskutočnilo stretnutie s herečkami:Božidarou Turzonovovou a Zuzanou Kocúrikovou.

ŠÁCHOR a jeho členovia sú všade tam, kde treba reprezentovať a najmä prezentovať napríklad ľudový odev zo Zohoru a vytvoriť dobrú atmosféru a pohodu pri kolektívnych podujatiach či už tradičných alebo novších. Svojou aktivitou pomáhajú vlastne aj zachraňovať naše kultúrne dedičstvo po predkoch. Sústreďujú odevné súčiastky, zbierajú rôzne predmety dennej potreby, ktoré využívajú ako dekoráciu k svojim predstaveniam, fotografujú a zapisujú všetko, čo z dedinského idylického života odnesie neúprosný čas.

Patrí im ku cti, že motivujú a priťahujú mladých ľudí pridať sa ku kolektívu divadelníkov a tak získať príležitosť aktívne a zmysluplne tráviť voľný čas. Tento súbor patrí už neodmysliteľne ku kultúrnemu životu v obci. ŠÁCHOR je dobrá značka s perspektívou a dlhodobou zárukou. Za ochotu a záujem o šírenie kultúrnych hodnôt patrí členom súboru ŠÁCHOR poďakovanie. Do ďalších rokov im všetkým treba popriať okrem zdravia, veľa invencie, veľa dobrých nápadov a vydarených realizácií divadelných predstavení a v neposlednom rade dobrý kolektív zanietených hercov. Rovnako im prajeme mnoho spokojných a vďačných divákov a veľa ocenení na prehliadkach amatérskych divadiel.